milankrasnansky

Pána Daniela Lipšica som doteraz považoval za múdreho kresťanského politika. Napriek tomu (alebo lepšie povedané vďaka tomu),  že vystúpil z KDH si získal moje sympatie. Aj dovtedy som ho vnímal ako jednu z vodcovských tvárí v KDH. Trochu ma síce rušilo, že opustil KDH krátko po voľbách keď sa dostal do parlamentu, ale jeho vysvetlenie mi dávalo zmysel. Nevidel možnosti progresívneho rozvoja v strane a osobne tiež chcel viac priestoru na realizáciu svojich vízií. Myslím, že som mu rozumel, keďže dianie v KDH vnímam už niekoľko rokov.  Daniel Lipšic sa nezachoval alibisticky a dlho nesedel v parlamente ako „nezávislý“. Založil novú politickú stranu s názvom Nová väčšina. Považoval som to sa veľmi správny krok. Konečne niečo nové na scéne. Líder síce nie je nový, ani ľudia okolo neho. Ale aj tak mohol byť Daniel Lipšic nádejou možnej zmeny v našej krajine.

A to aj napriek tomu, že ako v minulosti, tak aj v súčasnosti bol terčom rôznych mediálnych útokov. Nikdy som týmto ohováraniam nepripisoval väčší význam. Je to asi kultúra nášho politického prejavu. Kauzy o nákupe odpočúvacieho zariadenia keď bol ministrom vnútra, alebo zákonnosť jeho justičnej skúšky, neodradili moje sympatie od Daniela Lipšica. Bral som to tak, že kto chce psa biť, palicu si nájde. A že tá palica bola niekedy riadne dlhá a tvrdá, o tom by vedel najlepšie rozprávať asi on sám. Hlavne v prípadoch, keď písali o jeho ľudských vlastnostiach, spájali ho s nejakou milenkou alebo dokonca sa podsúvali náznaky, že zo súčasných politikov práve on najviac ťaží z kauzy Gorila. Som na tomto svete už pár desiatok rokov. Dostatočná doba na to, aby som vedel, že politický boj sa riadi pravidlom – účel svätí prostriedky. A tak som aj vnímal všetok ten „šum“ okolo Daniela Lipšica. Koniec koncov, bohužiaľ na každého politika u nás sa asi niečo nájde. Keď sa chce.

Napriek všetkému som veril, že Daniel Lipšic to s projektom Novej väčšiny myslí naozaj vážne. Moja dôvera asi pramenila z toho, že je kresťan, rovnako ako ja. Myslím, že som nebol jediný, kto vnímal politika Daniela Lipšica aj cez objektív kresťanských zásad. Verím, že aplikovanie kresťanských hodnôt do praktického politického života má svoj význam a svoju vážnosť.  Nikomu zároveň neupieram právo vnímať politiku aj iným spôsobom.

Ale to, že sa Daniel Lipšic spojil s Liberálnou dohodu, ma hlboko zasiahlo. Tomuto kroku nechcem rozumieť. Nedá sa tomu rozumieť. Resp. rozumiem, ale odmietam! Spojenie s liberálmi, ktorí presadzujú legalizáciu drog a homosexuálne manželstvá, je popretím základných kresťanských hodnôt! Nie som naivný a viem že politika je umenie kompromisov. Lenže toto už nie je kompromisom. Toto je účelové spojenie, pri ktorom jedna aj druhá strana odhodila svoju hodnotovú orientáciu.

Pán Lipšic argumentuje tým, že v súčasnosti je prioritou spájanie stredopravých strán v záujme víťazstva nad  SMEROM. Samozrejme je to jedna z možností.  Vieme, že víťaziť sa dá rôzne. Dejiny sú toho dôkazom. Pre mňa však najlepším príkladom absolútneho víťazstva, je víťazstvo viery Ježiša Krista. Možno sa Ježiš tiež mohol „spojiť“ , aby mal šancu na výhru.  Musel by však zaprieť svoje presvedčenie. Vieme, že on takúto dilemu ani nepripustil.

Neviem, ako sa vôbec môže pán Lipšic pozrieť  do očí svojim rodičom, ktorí ho vychovávali vo viere.  On, ktorý sa pasuje za lídra slušných ľudí,  sa teraz   spojí so zástancami interrupcií. Homosexuálny pár je pre nich manželský pár kompetentný vychovávať deti. Títo ľudia neváhajú dieťa v tele matky označiť za „plod“ a slovo matka nahrádzajú slovom „rodič“!

Pán Lipšic tvrdí, že to nie sú témy, ktoré trápia Slovensko. Odkiaľ to vie? Vari si robil nejaký prieskum verejnej mienky o ktorom my občania nevieme? Lebo o tých volebných vieme hneď a dosť. Neviem, či okrem politikov však vôbec niekoho zaujímajú. Základné hodnotové princípy, ako je ľudský život a rodina, ľudí zaujímajú stále. Môžeme to vidieť aj v týchto dňoch v Paríži. Vyše jeden milión ľudí protestuje proti manželstvám homosexuálov.

Viem, že  úspech má svoju cenu. Ide o to, kto je ochotný ako ďaleko zájsť v mene úspechu. Pán Lipšic týmto krokom zašiel priďaleko. Urazilo ma to, lebo som mu veril. Urazilo ma to, lebo odmietol hneď niekoľko princípov kresťanskej viery.

Snaží sa nás presvedčiť o tom, že dane nie sú liberálne ani konzervatívne. Súhlasím. Lenže ani viera nie je raz konzervatívna, raz liberálna, inokedy občianska alebo ohýbateľná podľa potreby. Viera je stále rovnaká. A buď ju máte, alebo nemáte. Pán Lipšic tú svoju zapredal. Zapredal ju v mene zisku  jedného, alebo dvoch percent volebných preferencií navyše. Zapredal ju za zisk sedem poslaneckých kresiel v parlamente. Určite sa teší že na to, že má stranu mimo parlamentu, sú to zaujímavé zisky. Nuž zaujímavé ako pre koho.

To málo čo v týchto dňoch získal, mu nevyváži obrovskú stratu dôvery. Potvrdil, že je maximálne účelový a je jedno ako sa dopracuje k cieľu. To ma úprimne mrzí. Vraví sa, že Božie mlyny melú pomaly ale isto. Verím, že raz ho dobehne jeho vlastný osud a toto sa mu vráti. Raz bude stáť on v pozícii, kedy ho zradia ľudia ktorým veril. A nebude chcieť rozumieť argumentom, že inak sa nedalo, ak sme chceli dosiahnuť svoj cieľ…

Možno budem týmto článkom riskovať výsmech niektorých diskutujúcich. Možno mnohých. Nevadí. Ja si za svojim stojím. Nechcel som si to nechať pre seba. Pre mňa sú kresťanské princípy univerzálne platné. Nielen v situáciách keď sa to hodí, aby som vyzeral pekný. Sklamal som sa. Nič to, život ide ďalej. Sklamať sa v politikovi nie je až taká tragédia. Sú aj horšie veci. Daniel Lipšic však u mňa stratil akýkoľvek kredit a myslím že aj u ostatných veriacich. Môže hovoriť o prioritách koľko chce. Už mu neverím! Jeho hlavnou prioritou je získanie moci. Cena nie je rozhodujúca.

Milan Krasňanský